V múzeu sme očakávali objednanú skupinu chorvátskych turistov. Mala som sa ich ujať práve ja, ale nakoľko nehovorím chorvátsky a skupina vraj nerozumie žiadnému inému jazyku, pripravovala som sa na prehliadku ala nemý film, kedy je mojim najlepším dorozumievacím prostriedkom posunková reč. Mysľou sa mi preháňali dlhočízne momenty sprevádzané ukrutným tichom a nezáujmom, ktoré mali trvat hodinu a 15 minút. Práve také útrapy určite zažívajú menšinoví cudzinci v slovenskej výprave, kedy im neostava nič iné len sa sústrediť na iné stránky vykladu akými sú napríklad moje lýtka, topánky, ústa vydávajúce neznáme zvuky a hlasy. No a teraz som bola v podobnej situácii ja. Ako to už však raz býva, všetko zlé sa nakoniec na dobré obrátilo...
V skupine sa z ničoho nič našli dvaja príslušníci českej národnosti. Bola som príjemne prekvapená, nakoľko sme sa vďaka tejto skutočnosti dohodli na simultánnom preklade môjho vykladu do chorvátskeho jazyka. Prekladanie však bolo podmienené tým, že môj výklad budem viesť v českom jazyku. V tomto prípade sa však nejednalo o akýsi púhy rozmar, ale existenčnú nutnosť. Moji dvaja Čechovia boli totiž potomkami vysťahovalcov za prácou na tzv. Dolnú zem, ktorá sa uskutočňovala v niekoľkých vlnách v priebehu 18. a 19. storočia a účastnili sa jej tiež Slováci.
Nie je preto Čech ako Čech. Hoci sa ešte stále Čechovia, resp. Slováci žijúci koncentrovane v inoetnickom obkľúční hlásia k národnosti pôvodného materského etnika a zachovávajú si svoje tradície, jazyk a povedomie, žijú už v iných podmienkach ako krajania v majoritnom štáte. Susedmi sú už iné štáty, vplývajú na nich iné politické, ekonomické a kultúrne faktory. Preto ma neprekvapila skutočnosť, že Česi v mojej výprave rozumeli slovenčine len veľmi málo. A hoci je v súčasnosti veľmi diskutovaná téma vznikajúceho komunikačného šumu medzi kedysi dvoma najbližšími narodmi, v tomto prípade sa to dá ospravedlniť. Nachvíľu som sa teda povzniesla nad svojim vypestovaným slovakpatriotizmom a viedla som prehliadku v češtine, akoby to bol cudzi jazyk ako kažký iný, v ktorom sprevádzam bežne.
Po tejto skúsenosti ma už neprekvapí, keď spoza chrbta počujem: "Prosím vás, nemáte tuhle brožuru také v češtine?"
